Príhovor p. farára

Najkrajšími Vianocami pre mňa asi navždy zostanú tie, ktoré som prežíval ako dieťa.

Trávieval som ich spolu s rodičmi u starých rodičov v Martine. Vianočný stromček stál

na stolíku pri okne. Za oknom bola pouličná lampa a v jej svetle   bolo  vidieť  padať veľké

vločky snehu. V izbe voňal štedrovečerný stôl. Ešte pred večerou sme išli na svätú omšu.

Rodičia ma ťahali na sánkach. Spomínam si na vržďanie snehu a svetlo prechádzajúce cez    farebné    okná   kostola.

Avšak ako najsilnejšie zostali vo mne dva pocity, ktoré sa ako anjeli nad Betlehemom vznášajú nad Vianocami môjho detstva. Tým prvým bol pocit posvätnosti. Že prežívam niečo vznešené a krásne, niečo, čo je iné, ako všetky ostatné dni. Druhým pocitom bol pocit dôvernosti. Na Vianoce som bol obklopený ľuďmi, ktorých som poznal, a ktorých láskou som si mohol byť istý.

A práve tieto dva pocity znamenajú dnes pre mňa to, čo Boh urobil v Betlehemskom dieťati pre celý svet. Urobil náš každodenný život posvätným a dal nám vedomie jeho dôverného vzťahu k nám. Že jeho dom je aj naším domom. Betlehem. Dom chleba.

Ako dieťa som tieto pocity spontánne prijímal. A dospelým sa človek stane asi až vtedy, keď sa naučí tieto pocity rozdávať. Totiž, že každý deň života je posvätný a odcudzenie ľudí od Boha aj navzájom treba s Božou pomocou prekonávať. Učme sa to aj cez tohtoročné Vianoce.

Branislav Koppal

p. farár